Prirodzený zákon je jedným z najstaršíchkoncepcií, o ktorých politici, právnici a filozofi „lámali oštepy“ a táto otázka zostala otvorená dodnes. Hoci ak budete sledovať vývoj tejto teórie, všimnete si, že napriek odporu svojich odporcov si prakticky podmanila sféru medzinárodných právnych vzťahov. V prvom rade je zaujímavý tým, že vznikol v ére antiky a možno aj skôr, no ako špeciálne učenie sa začal vnímať až oveľa neskôr. Napokon sa od Nového Času stala jednou z dvoch protichodných teórií v oblasti právnej vedy.
Hoci pochopenie, že určité vlastnosti sú danéčlovek od prírody, naozaj sa sformoval veľmi skoro, v starovekom Grécku slúžil ako zdôvodnenie otroctva, pretože aj veľký Aristoteles veril, že určitý druh ľudí je od prírody otrokmi, a preto by mali vládnuť iní, ktorí mali to šťastie, že sa narodili slobodní. Samotný pojem „prirodzené právo“ (alebo jus naturale) patrí k starorímskym právnikom, no vo svojej definícii neprekročili rámec veľmi abstraktných úvah. V stredoveku sa spájali teórie prirodzených a božských noriem, a preto tento termín používali najmä kanonickí vedci, ktorí vypracovali normy cirkevného zákonodarstva, často založené na politických úvahách.
Na druhej strane v rôznych posvätných respmytologické texty alebo morálne maximá vyjadrené v literárnych dielach alebo ľudovom umení, sa postupne vyvinuli určité ideály o tom, čo je pravda, spravodlivosť, rovnosť atď. Aj tie boli chápané ako akýsi prirodzený zákon, keďže pôsobili ako meradlo toho, ako sa má človek správať a čo znamená jeho dôstojnosť. Zdá sa, že nový čas bol katalyzátorom tejto teórie a hlásal, že existujú samozrejmé veci dané ľuďom od prírody – to je život, sloboda, rovnosť – a príslušnosť k nim už samotným faktom narodenia. Filozofické myšlienky, ktoré nastolili tieto pravdy na štíte, predložili Hugo Grotius a mnohí myslitelia osvietenstva, najmä Holbach a Rousseau.
Prirodzené právo ako princíp sa začalo upevňovaťv legislatíve ako revolučná francúzska deklarácia z roku 1789 o „svätých prirodzených právach“ alebo americká deklarácia nezávislosti. Hoci by malo byť objasnené, že francúzski revolucionári, ktorí napísali vznešený text o neodcudziteľnosti slobody a rovnosti, odtiaľ vylúčili ženy, čo následne vyvolalo hnutie za volebné právo. To je veľmi dôležité pre rozvoj tejto teórie, pretože aj mnohí z tých, ktorí zdieľali názor, že niektoré privilégiá sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej prirodzenosti, v praxi, keď ide o spoločnosť, kde rôzne skupiny ľudí majú protikladné záujmy, presne zdôvodnili tie zákony, ktoré chránia právomoci vládnucich osôb a tried. Preto v 19. storočí, keď sa toto chápanie štruktúry ľudskej spoločnosti realizovalo, sa pojmy prirodzené a pozitívne právo začali navzájom otvorene konfrontovať.
Obhajoba prednosti noriem a ideálov zákonov „odprírody “, filozofi často vychádzali z konceptu dobra, nie prospechu. Prirodzené právo, tak v klasickom, ako aj v modernom zmysle, je súborom takých druhov tovarov, ktoré nemožno redukovať ani jeden na druhý, ani na žiadne iné prvky. Život, dôstojnosť, spoločenskosť, sloboda a iné podobné veci a pravidlá správania by mali byť poskytnuté človeku v komplexe, aby mohol žiť a nejestvovať. Jedno z nich nemožno zanedbať kvôli druhému, pretože „fungujú“ len v súhrne. Nemožno ich odobrať za trest, ani by sa žiadny z nich nemal opustiť. Len tak je dosiahnuteľné dobro. Pozitívna teória je založená na „úžitku“, teda na myšlienke, že môžete niečo obetovať pre väčšie dobro alebo niekoho pre všeobecné šťastie.
Z toho vyplýva koncept, na ktorom saprirodzené ľudské práva, teda doktrína autority daná od narodenia. Žiadna vrchnosť mu tieto privilégiá neudelila, nie je za ne nikomu zaviazaný a nemá nikomu ďakovať. Navyše, ani štát, ani líder strany, ani skupina ľudí tieto možnosti nemôže nikomu zobrať ani tým najdemokratickejším spôsobom. Akékoľvek odcudzenie takýchto práv možno právne vykladať len ako ich porušenie vyžadujúce obnovenie. V skutočnosti zdroj týchto prirodzených síl spočíva v koncepte dôstojnosti, ako tvrdil Jean-Jacques Rousseau, keďže táto vlastnosť sama osebe nie je vlastnosťou, ktorá je vlastná niektorým ľuďom a chýba u iných, ale spoločnou spoločenskou črtou charakteristickou pre všetkých. zástupcovia ľudskej rasy.
