Evolučná doktrína. Jeho vývoj od staroveku po súčasnosť

Evolučná doktrína - súhrn všetkých myšlienokvzorce, mechanizmy zmien vyskytujúcich sa v organickej prírode. Podľa neho sa všetky súčasné druhy organizmov vyvinuli z ich vzdialených „príbuzných“ prostredníctvom veľkej zmeny. Zaoberá sa analýzou vývoja jednotlivých organizmov (ontogenéza), zvažuje vývoj integrálnych skupín organizmov (fylogenéza) a ich adaptáciu.

Evolučné učenie je zakorenené vhlboká antika, kde prírodovedci, filozofi antického Grécka a Ríma (Aristoteles, Democritus, Anaxagoras ...) vyjadrili svoje predpoklady o vývoji a transformácii organizmov. Tieto zistenia sa však nezakladali na vedeckých poznatkoch a mali len charakter dohadov. V stredoveku vývoj tohto učenia stagnoval. Bolo to kvôli dominancii náboženských dogiem a scholasticizmu. Takže v kresťanskom svete bolo po dlhú dobu v čele kreacionistické hľadisko. Napriek tomu niektorí vedci vyjadrili svoj názor na existenciu monštier, o čom svedčia nálezy fosílnych zvyškov.

В процессе накопления фактов в 18 веке появилось novým smerom je transformizmus, v rámci ktorého sa skúmala variabilita druhov. Zástupcami učenia boli vedci ako J. Buffoni, E. Darwin, E. Geoffrey Saint-Illervo. Ich evolučná doktrína vo forme dôkazov mala dve skutočnosti: prítomnosť prechodných interšpecifických foriem, podobnosť štruktúry zvierat a rastlín v rovnakej skupine. Žiadna z týchto čísel však nehovorila o dôvodoch zmien.

A až v roku 1809 sa objavila evolučná doktrína Lamarcka, ktorá bola

odráža v knihe "Filozofia zoológie".Tu bola po prvýkrát nastolená otázka príčin zmien druhov. Veril, že kvôli meniacemu sa prostrediu sa menia aj samotné druhy. Navyše zaviedol gradácie, t.j. prechody z nižších foriem do vyšších. Tento evolučný vývoj je podľa Lamarcka vlastný všetkému živému a pochádza z túžby po dokonalosti.

Pozorovania prírodného sveta ho priviedli k dvomhlavné ustanovenia, ktoré sú premietnuté do zákona „necvičenie – cvičenie“. Orgány sa podľa neho vyvíjajú tak, ako sa používajú, po čom došlo k „dedeniu priaznivých vlastností“, t.j. priaznivé vlastnosti sa dedili z generácie na generáciu a v budúcnosti buď ich vývoj pokračoval, alebo zanikli. Lamarckova práca však nebola ocenená vo vedeckom svete až do vydania knihy Charlesa Darwina „O pôvode druhov“. Jeho argumenty pre evolučný vývoj ho urobili veľmi populárnym. Tento vedec bol však aj zástancom dedičnosti získaných vlastností. Objavené rozpory však boli také závažné, že prispeli k oživeniu lamarckizmu ako neolamarckizmu.

Po dlhom čase výskum biológovviedli k vzniku syntetickej evolučnej doktríny. (STE). Nemá jasný dátum vzniku a konkrétneho autora a je kolektívnym dielom vedcov. Napriek tomu, že autori mali veľa rozdielov v názoroch, o niektorých ustanoveniach nebolo pochýb: elementárnu jednotku evolúcie predstavuje miestna populácia; materiálom pre evolučný vývoj je rekombinácia a mutačná variabilita; hlavným dôvodom rozvoja adaptácií je prirodzený výber; neutrálne vlastnosti sa vytvárajú v dôsledku genetického driftu a niektorých ďalších ustanovení.

V súčasnosti veľký počet vedcovpoužívať termín „moderná evolučná teória“. Nevyžaduje si jedinú koncepciu evolúcie a zároveň jej hlavným úspechom je fakt, že saltačné zmeny sa striedajú s postupnými.