Od najskorších čias mysle tých najlepšíchfilozofi sa zaoberali témou miesta človeka v živote a spoločnosti. So zrýchlením vedeckého pokroku sa to stalo ešte dôležitejším, najmä v našej dobe, keď je každý človek nedobrovoľne závislý od technogénnych faktorov.
![jednotlivec je](/images/obrazovanie/individ-eto-lichnost.jpg)
Osoba je tvor, ktorý patrí k cicavcom, ktorý má okrem biologického princípu aj duchovnú, sociálnu a morálnu podstatu.
Identifikačný problém je jedným znajdôležitejšie v systéme humanitných vied. Osobnosť nemožno zvonka úplne spoznať, na to sú potrebné mechanizmy sebapoznania. Vo filozofii existuje celá časť zaoberajúca sa otázkami jej výskumu - takzvaný „personalizmus“.
![jednotlivec a osobnosť](/images/obrazovanie/individ-eto-lichnost_2.jpg)
Jednotlivec je definícia, ktorá má niekoľkohodnoty. Týka sa to najmä každého jednotlivého zástupcu ľudskej rasy bez ohľadu na jeho osobné vlastnosti a skúsenosti. Jednotlivec teda nie je vždy osobou. Možno nemá potrebné vedomosti, skúsenosti, zručnosti.
Na druhej strane sa niekedy na jednotlivca pozerá ako na osobu. Z hľadiska judikatúry je osobou skutočne každá osoba, dokonca aj novorodenec.
Ale profesionálny psychológ, učiteľ a filozof sa na túto definíciu pozerá inak. Pre nich je novorodenec iba potenciálom budúcej osobnosti, musí sa ešte dostať na túto úroveň.
Z vyššie uvedeného je ľahké pochopiť, že každá disciplína má svoju vlastnú interpretáciu tohto konceptu.
![individuálny koncept](/images/obrazovanie/individ-eto-lichnost_3.jpg)
Osobnosť je oveľa užší pojem ako obevyššie. Osoba je osoba, ktorá má vedomie, má schopnosť poznávať svet a schopnosť ho transformovať, buduje vzťahy so spoločnosťou a jednotlivcami. Z hľadiska filozofie a psychológie nemožno každého človeka považovať za osobu. Tomu by mal predchádzať vývojový proces, a to je nemožné bez vzdelania jednotlivca v spoločnosti, pretože človek je biosociálna bytosť.
Pojem „jednotlivec“ teda nie je rovnocenný s pojmom „osobnosť“. To možno dokázať na nasledujúcom príklade.
Vyskytli sa prípady, keď človek vyrastal mimo spoločnosti -napríklad stratené v detstve rodičmi, nájdené a kŕmené divými zvieratami. V tomto prípade mal iba biologické potreby. A keďže základy rozvoja osobnosti sú kladené vo veľmi ranom veku, v dospelosti ich už nebolo možné naučiť rozprávať.
Avšak tie „zručnosti“, ktoré mu boli vštepenézvieratá (mňaukanie, syčanie, štekanie, lezenie po stromoch atď.), zostalo mu doživotne. Takýto jednotlivec teda nie je osobou, pretože neprešiel procesom socializácie a nemá vedomie.