Ako básnik je Wilhelm Kuchelbecker málo známy.Vyrastal obklopený skvelými básnikmi, medzi ktorými bol bezpochyby Puškin. Žukovskij, Vjazemskij, Delvig boli jeho sprievodom. Počas týchto rokov písal Baratynsky. V okruhu týchto básnikov sa dá ľahko stratiť so zastaranou, príliš občianskou múzou, akú mal Kuchelbecker, hoci jeho talent bol značný.
rodina
Küchelbecker Wilhelm Karlovich sa narodil v roku 1797ročníka v Petrohrade. Rodina nebola bohatá, ale mala užitočné kontakty a vplyvných príbuzných. Jeho otec, veľmi vzdelaný muž, študoval v Lipsku v rovnakom čase ako Goethe a Radiščev. Mal rozsiahle znalosti z agronómie, ekonómie a právnych vied. Vplyvní príbuzní mu pomohli zaujať miesto na súde (tajomník veľkovojvodu Pavla Petroviča). Neskôr bol vymenovaný za riaditeľa Pavlovska. Na súde bola aj Wilhelmova matka. Bola opatrovateľkou najmladšieho syna cisára Michaila Pavloviča. Pavol I. dal panstvo doživotne Küchelbeckerovmu otcovi. Práve tam, v Avinorme, prežil Wilhelm Küchelbecker svoje detstvo.
Otec Karl Kuchelbecker sa ukázal ako veľmiekonomická osoba. Úspešne hospodáril na panstve a ani počas neúrody v roku 1808 sedliaci na jeho panstve nehladovali. Lenže rodina mala štyri deti a každého bolo treba vzdelávať, takže peňazí vždy chýbalo.
Vo veku deviatich rokov Wilhelm vážne ochorel a ohlucholv jednom uchu. Z toho, že všetko nepočuje, začalo byť dovtedy pokojné, veselé a zlomyseľné dieťa nervózne a podráždené. Keď mal William jedenásť rokov, jeho otec zomrel a rodinný majetok bol odobratý. O rodinu sa začala starať Wilhelmova dospelá vydatá sestra Justina. Jej manžel sa neskôr stal mentorom veľkovojvodov Nikolaja Pavloviča a Konstantina.
Na lýceu
V tom čase už Wilhelm Küchelbecker študovalna internáte, kde bol výborný všeobecnovzdelávací program. Ale otvorené bezplatné lýceum Tsarskoye Selo bolo pre rodinu veľkou materiálnou pomocou. V roku 1811 ho tam priviedol vzdialený príbuzný Michael Barclay de Tolly. Tínedžer zvládol prijímacie skúšky bravúrne.
Schopnosti a vytrvalosť mladého Kuchelbeckerasi všimli úrady. Všetci však videli aj neznalosť ruského jazyka a fascináciu nemeckými autormi. Študenti lýcea sa tomu vysmievali rovnako ako hluchote tínedžera. Z Kühleho si robili srandu a písali epigramy, ktoré ho veľmi rozčuľovali a viedli k hádkam. Ale dobromyseľný dobromyseľný Kühlya rýchlo vychladol. Svojimi rozsiahlymi znalosťami a vytrvalosťou si však získal rešpekt študentov lýcea. Vo veku 15 rokov začal s nadšením skladať básne v ruštine aj nemčine. Básne boli jazykom viazané. A dôležitosť, s akou komunikoval, podobne ako básne, stále vyvolávala posmech. Alexander Puškin, rovnako ako všetci ostatní, ironizoval spisy nemotorného Kyukhliho. Ale rýchlo som v ňom videl aj priamosť a úprimnosť, aj to, že sa vyzná v literatúre, histórii, filozofii lepšie ako mnohí. A v prípade potreby som vždy pripravený podeliť sa so všetkými svojimi poznatkami. Wilhelm Kuchelbecker obdivoval Puškinov básnický dar, jeho básne, zvučné a presné, s hlbokými myšlienkami.
Služba a poézia ako vysoké umenie
V dvadsiatich rokoch so striebornou medailou Kuchelbeckervyštudoval lýceum a vstúpil na Vysokú školu zahraničných vecí. Okamžite si našiel ďalšiu prácu. Kuchelbecker začal vyučovať ruskú literatúru na Šľachtickej internátnej škole. V roku 1820, keď sa Wilhelm Kuchelbecker stal tajomníkom A. Naryškina, odišiel do zahraničia a navštívil Nemecko a Francúzsko. Počas týchto rokov aktívne skladá a tlačí básne. Toto je najplodnejšie obdobie v jeho tvorbe.
Udalosť, ktorá zmení život
V roku 1825 bol Kuchelbecker opäť v Petrohrade.Dva mesiace pred povstaním vstúpil do Severnej spoločnosti a hovoril s Dekabristami na Senátnom námestí. Puškin veril, že sa povstania zúčastnil náhodou. Najprv mu pridelili 15 rokov väzenia a potom večnú osadu na Sibíri.
Puškin naposledy videl Kuchelbeckera,keď ho na jeseň roku 1827 prevážali z jednej pevnosti do druhej. Puškin a Küchelbecker sa napriek prítomnosti žandárov ponáhľali objať a pobozkať. Boli odvezené. Kuchelbecker, hoci sa cítil zle, bol rýchlo nasadený do vozíka a odvezený. Puškin na toto stretnutie vždy s nadšením spomínal. Existujú návrhy, že Kuchelbecker bol prototypom Lenského.
V pevnosti Sveaborg v roku 1832 napísal „Elegiu“.Hovorí v ňom o smutných myšlienkach väzňa, ktorý sklonil hlavu na ruku. Kto pochopí melanchóliu jeho lyrického hrdinu? Koho zaujíma jeho trpký osud? Je sám sebe oporou. So svojou pevnosťou mysle sa nenechá unášať nesplniteľnými snami. Nech je v reťaziach, ale jeho duch je slobodný. A predsa mu nemôže byť smutno za prírodou, zemou, nad šírym nebom, nad hviezdami, v ktorých sú uzavreté iné svety. A tak, skloniac hlavu, túži po osude. Zhasol v ňom božský oheň, s ktorým sa nebojí žiadne väzenie, žiadna zrada lásky, chudoba. Takto sa Kuchelbeckerova elégia končí.
Na Sibíri
Küchelbecker si neustále vedie svoje denníky as menom Puškin sa v nich stretávame veľmi často. Potom ho však preložili do Barguzinu, kde sa oženil s negramotnou dcérou poštmajstra a mal štyri deti.
Do konca života ním bude Kuchelbeckerpoézia, ako niečo vznešené, prorocké, slúžiace občianskym ideálom. Wilhelm Kuchelbecker bol filozofom a zároveň romantikom. Jeho životopis vyvoláva smutné myšlienky.
