Pri regulácii vzťahov s právamipokiaľ ide o veci, vždy vyvstáva jedna, ale veľmi dôležitá otázka: ako slobodná je transakcia, ktorej predmetom sú neživé predmety? Preto v teórii a praxi občianskeho práva existuje určitá tradícia ich rozdelenia na platené a neplatené. Prvý môže predstavovať nájom, predaj, leasing. Najvýraznejším príkladom posledného uvedeného prípadu je bezdôvodné použitie.
Táto inštitúcia zmluvného práva vykonáva svoje právne predpisy„Rodokmeň“ z rímskeho práva. Takáto dlhá existencia sa vysvetľuje pomerne jednoducho: bezdôvodné používanie je flexibilným nástrojom na dočasný obeh vecí. Na pochopenie toho stačí študovať teóriu jej regulácie.
Čo je možné poskytnúť zadarmo?
Tento druh zmluvy znamená, že podľa nejmôžu sa prenášať iba „nekonzumovateľné“ veci. A to zase znamená, že v procese plnenia povinností zmluvných strán ich používať všetky hlavné charakteristiky zostávajú vo svojej pôvodnej alebo blízkej podobe. Tento druh transakcie by sa preto mal nazývať „bezdôvodné využívanie majetku“, pretože občianske právo a veda zahŕňajú do pojmu „veci“ a ďalšie predmety, ktoré kvôli svojim vlastnostiam nemôžu počas používania zostať vo svojej prirodzenej pôvodnej podobe.
Okrem toho je nehnuteľnosť bezplatná.(ako predmet zmluvy) má inú charakteristiku, je individuálne definovaná. To znamená, že keď sa zmluvné strany dohodnú na uzavretí transakcie, sú povinné osobitným objasnením rozlíšiť prevedený majetok od niekoľkých podobných nehnuteľností.
Malo by sa tiež pamätať na to bezdôvodnépoužitie sa vzťahuje na hnuteľný aj nehnuteľný majetok. Súčasne však prvý podrobný opis podlieha. Je to spôsobené skutočnosťou, že zákonodarca ukladá zmluvnej strane povinnosť „vrátiť vecnú vec“, čo je omnoho ľahšie urobiť, pokiaľ ide o hnuteľný majetok.
Podpisy zmluvy
Bezdôvodné použitie je inštitúcia,založené na určitých znakoch, ktorých hlavným znakom je jeho bezdôvodnosť. Táto kvalifikácia znamená, že veriteľ (osoba, ktorá poskytuje veci) neočakáva, že za svoje konanie zaplatí veriteľ poplatok vo forme materiálnych aktív. Prvý má však právo v zmluve predpokladať a priamo uviesť, že náklady na transakciu bude znášať protistrana, vrátane nákladov spojených s údržbou nehnuteľnosti.
Druhou značkou je dlhotrvajúci znak.zmluva. Ak hovoríme o nehnuteľnom majetku, možno ho uzavrieť na obdobie deväťdesiatich deväť rokov bezdôvodne. Pokiaľ ide o osoby, ktoré sa pohybujú vo vede a legislatíve, časové obdobie nebolo vôbec stanovené. Strany sa preto môžu dohodnúť na ľubovoľne dlhom období.
Tretí príznak je nejednoznačnýv okamihu nadobudnutia platnosti zmluvy. Samotné strany to môžu určiť tak, že si vyberú medzi okamihom podpisu alebo skutočným prevodom a stanovia ho v texte transakcie.
Štvrtý príznak je, že obojestrany majú osobitné právne postavenie. Dohoda výslovne stanovuje, že majetok vo voľnom použití ukladá účastníkom transakcie určitý rozsah povinností. Veriteľ je povinný vec previesť do používania a veriteľ - ju prijať, uložiť a vrátiť v naturáliách.
Tieto znaky by sa mali brať do úvahy pri vypracovaní zmluvy, tvoria trojstupňovú štruktúru, ktorá je fixovaná písomnou fixáciou. Ide o:
- definícia majetku;
- termín jeho použitia;
- vrátenie majetku.
Preto sa pri zostavovaní textu zmluvy zdá byť rozumné používať teoretické konštrukcie v praktickej aplikácii.
